Hádzanie alebo vrhanie zbraní nie je zďaleka jednou z asociácií, ktorú si človek predstaví v spojení s historickým európskym šermom. Pri pojme „hádzanie zbrane“ sa nám možno skôr vybavia rôzne techniky alebo špeciálne zbrane, ktoré používajú východné bojové umenia, prípadne kopija. Povedzme si otvorene, predstava hodeného meča či rapíra útočí proti našim predstavám o noblesnom a technickom európskom šerme.
Na(ne)štastie, nie všetci naši predkovia a autori manuskriptov boli iba noblesní a technickí, ale predovšetkým praktickí. Ak predsa existuje ďalší osvedčený spôsob ako zdolať protivníka, prečo by sme ho nezaradili do svojho učenia? A tak sa nám zachovalo relatívne veľké množstvo priamych i nepriamych zmienok o vrhaní najrôznejších zbraní.
V tomto krátkom článku si predstavíme niekoľko príkladov a poučíme sa o hádzaní dlhého meča, hlavice meča, budeme hádzať nielen pobočnou dýkou, ale aj rapírom, plášťom a pridáme aj malý zákerný bonus o vrhaní pošvy počas tasenia zbrane.
Dlhý meč uleť preč!
Pre príklady o vrhaní zbraní nemusíme bádať hlboko a v neznámych vodách. Najranejšiu zmienku obsahuje populárny Fiore de’i Liberi[1]a nejedná sa o hocijakú nepotrebnú zbraň. Predstavuje streh, ktorý je vhodný pre hádzanie dlhého meča:
Popis: Sme šesť strehov a každý z nás je rozdielny. Ja som prvý a poviem vám moju úlohu: Mojím zmyslom je hádzať meč.
Dlhý meč má síce rozdielne ťažisko a iné vlastnosti oproti kopiji, ktorá je nepochybne vhodnejšia na vrhanie, napriek tomu sa dá vystreliť po súperovi veľmi pohodlne. Vrhanie zbrane sme chvíľu testovali a boli sme prekvapení, aké jednoduché je zasiahnuť priamym letom akýkoľvek terč. Mohli by sme skonštatovať, že techniku hádzania meča je veľmi jednoduché osvojiť si aj pre človeka menej skúseného v náročnejších technických nuansách. Najviac sa na to hodila poloha, ktorú zobrazuje práve Fiore a jej malé variácie (spodný streh v halbschwerte[2]).
Fiore sa krátko venuje aj polohám vhodným na obranu proti vrhnutým zbraniam (či už je to kopija alebo meč). Uvádza dva vhodné strehy, ktoré sú len jedno- či obojručnou variáciou:
Či už hádžu meč, či tnú alebo bodajú, nič z toho mi nevadí, pretože stojím dobre na stráži.[3]
Som dobrý streh, či už v zbroji alebo bez. Som sebavedomý a nič mi neublíži – ani vrhnutý meč, ani hodená kopija – pretože viem, ako ich vykryť preč.[4]
Príklad, ktorý nie je až tak hádzaním celej zbrane, ale jednoručným bodom s dlhým mečom zase uvádza, že je jednoduché z nasledovného strehu trafiť súpera – aj keď je v zbroji. Ak meču dodáme oboma rukami dobrú trajektóriu, aj keď ho následne pustíme, jeho let bude stabilný.
Som streh, ktorý sa používa ak chceš predĺžiť bod. Spôsob úchopu zbrane totiž predlžuje jej dosah. Môžeš ma použiť, ak sú bojovníci v zbroji. Dokážem totiž spraviť rýchly bod vpred, ktorý určite neminie.
Špecialitka z Gladiatorie
To, že sa dajú vrhať rôzne zbrane je snáď každému jasné. Ale to, že by ste mali hodiť po súperovi časť vašej zbrane vám asi nenapadne bežne.
Názvom Gladiatoria označujeme súbor manuskriptov z 15. storočia, ktoré sa zaoberajú výhradne súbojom v zbroji (plus pár krátkych statí s hákovými štítmi). Obsahujú niekoľko zaujímavých techník alebo veci inde nevídaných (ako je napríklad uhorský štít). Okrem klasického vrhania kopije obsahuje zmienku o hode hlavicou:
Nasleduje dvanásta technika: Ak chceš súboj rýchlo ukončiť[5], tak drž svoju kopiju a meč pohromade s jednou rukou a odšraubuj hlavicu na meči. Potom ju hoď mocno po súperovi. Spolu s hodom sa naňho vrhni či už s mečom alebo kopijou, čo sa najviac v danej chvíli hodí.
Autor inštrukcií ďalej radí, že ak na vás hádže hlavicu protivník, treba sa dobre kryť za štítkom a následne mu zabrániť v priblížení.
Túto verziu sme ešte nikdy neskúšali, ale k logike, v ktorej ju autor či autori Gladiatorie predstavujú nemáme značné pripomienky. Ťažko dnes súdiť pri absencii ďalších zdrojov, či išlo iba o výnimočnú špecialitu, ojedinelú zvláštnosť alebo relatívne bežnú prax, autor si však dal tu námahu a medzi obmedzený počet obrázkov zaradil aj túto techniku.
Hlavica meča neváži pár gramov, slúži na vyváženie meča. Meče používané pre súdne súboje boli často aj špecificky tvarované a tomu zodpovedali aj tvary ich hlavíc. Pozrime sa na výjav z osobného manuskriptu Hansa Talhoffera[6]:
Zhora nadol: [Meč] k zbroji, tiež k zbroji, k dlhému štítu
Zdola nahor: [Meč] k štítu, Tieto dva meče patria k súboju v zbroji
Samozrejme nedokážeme povedať, či maestro hádzal aj takéto hlavice, ale ak áno, pôsobia trochu nebezpečnejšie ako bežná, okrúhla hlavica, že?
Rapír leť!
Hádzať dýku alebo plášť, no dajme tomu. Ale hodiť rapír? Veru áno, aj samotný rapír. Tentokrát nájdeme aj veselšie príklady hádzania zbrane.
Michael Hundt sa vo svojom diele z roku 1611 prihovára mladému šľachticovi a pripravuje ho nielen na život na divokej ulici, ale aj na život v krčme a život na univerzite (často aj vo vzájomnej relevancii). Svojské dielo obsahuje nasledovné tri príklady vrhania zbraní:
Ak by chcela Vaša milosť rapír hodiť, robí sa to zvyčajne vtedy, ak bojujete proti dvom či trom naraz, či už v noci alebo cez deň. V takom prípade si musíte dávať dupľom pozor na body a na seky, pozorne kryť atď. Ak sa však unavíte natoľko, že už nevládzete pokračovať a najmä ak je Váš život v ohrození, schmatnite rapír pri hlavici, natočte ho a celou silou ho hoďte po protivníkoch a [ihneď] hľadajte niečo, čo Vám v boji pomôže, prípadne hľadajte úkryt, aby ste si uchránili život a Vaše končatiny. Ak už sa teda nedá spraviť nič iné a chcete radšej žiť než umrieť.
Situáciu, ktorú Hundt popisuje, ilustroval ešte krajšie o pár obrázkov neskôr:
Popis je podobný – občas sa stane, že človeka napadne celá tlupa, či už zlodejov alebo potenciálnych hrdlorezov, tak je lepšie oboma rukami šmariť rapír po nepriateľoch a hľadať útočisko. Veď, komu by už nebol život milý.
Zmienka o hádzaní rapíra sa nachádza aj v diele Giovanni Battista Maffaniho[7], ktorý tvrdí, že vo svojom živote videl šermiarov hodiť rapír dva krát a vždy úspešne a aj keď to daný jedinci praktizovali, podľa neho to veľmi praktické nie je, nakoľko sa človek odzbrojí.
Hádzanie dýky
Hádzanie dýky je spomedzi rôznych možností v našich predstavách asi najprirodzenejší typ vrhania. Zmienky o ňom sa nachádzajú v množstve diel, uvediem preto len zopár vybraných príkladov.
Náš známy Michael Hundt popisuje v krátkosti aj túto situáciu: Ak spolu bojujete, nejako sa vám nedarí v útokoch, alebo v tom nájdete nejakú výhodu, alebo to spravíte len zo strachu či kvôli tomu, že dýku po vás hádže protivník, nebojte sa túto majstrovskú fintu použiť tiež.
Popis o hádzaní dýky uvádza aj Giacomo di Grassi:
„Následující způsob klamání je třeba použít jako poslední možný, například v zoufalých situacích. A to je: Buď předstírat mocné hození dýky na nepřítelův obličej (toto donutí nepřítele k obraně – buď zvedne ruce, nebo ustoupí, nebo se pohne na jednu či druhou stranu – a v tomto pohybu a čase, který při něm stráví, ho může hbitý a obezřelý člověk bezpečně zasáhnout) nebo místo falšování seku doopravdy hodit dýku nepříteli do obličeje. V takovém případě je ovšem nezbytné umět házet dýkou tak, aby se zabodla hrotem. Ať se tedy přihodí cokoliv, takové ohrožení dýkou natolik rozhodí a zaměstná nepřítele, že pokud člověk hbitě přistoupí, může jej bezpečně zranit.“[8]
Ďalšie zmienky nájdeme aj v Marcellim (1686), u Briccia a Quintina (1613 a 1614, viď poslednú stať článku) atď. Je ale treba dodať, že okrem vrhania plášťa sa zmienky o hádzaní dýky alebo rapíra nenachádzajú v rozsiahlych a vplyvných dielach, ako bol Salvator Fabris alebo Ridolfo Capo Ferro.
Hádzanie plášťa
Plášť bol veľmi populárnou možnosťou, ako sa dodatočne chrániť v súboji. Salvator Fabris dokonca hovorí, že má aj určité výhody oproti dýke, a síce to, že okrem ochrany vrchnej časti tela chráni na rozdiel od dýky aj tú spodnú. Každopádne plášť je niečo, čo mal na/pri sebe renesančný civilista alebo vojak možno aj častejšie ako dýku, keďže tá bola v mnohých mestách k bežnému noseniu nepovolená.
Vrhanie plášťa je asi notoricky známe, popíšme len niekoľko odporúčaní od Salvatora Fabrisa: Treba si dávať pozor, aby sa doňho človek sám nezamotal. Dá sa hodiť nielen na súpera, ale aj na jeho zbraň (ideálne čo najbližšie k rukoväti). Je to vec, ktorú keď spravíme dobre, bude nielen prekvapivá ale pomôže nám zabezpečiť víťazstvo. Len treba byť opatrný.
Bonus: Vrhanie pošvy meča
Briccio (1613) a Quintino (1614 – plagiát Briccia)[9]vo svojej zbierke svojských trikov s rapírom okrem hádzania plášťa a dýky popisuje aj zaujímavú situáciu o vrhnutí pošvy zbrane po súperovi počas tasenia. Vraví, že treba nejako využiť aj tento čas. Ako vidíme súpera približovať sa, odpútame pošvu s mečom zo závesu a začneme pomaly tasiť, ale nie úplne, zhruba do stredu čepele. Následne máme pustiť ľavú ruku z pošvy a s pravou švacnúť s mečom smerom k jeho tvári, kde sa posnažíme pošvu šmariť. Predpokladáme, že protivník sa to bude snažiť vykryť alebo sa zohne, my máme zbraň vytasenú a rýchlo zaútočíme. Praktické, nie? Len to nemáme zabudnúť niekde v tajnosti cvičiť, nech sme v tom zabehnutí.
[10]
Bonus II: Hans Ninjahoffer
Oslepenie hlavy a vrh do tela popri tom
Typický Talhoffer. Samé eso v rukáve.
Záver
Ako sme mohli vidieť, uvedených pár príkladov nepochybne dokazuje existenciu a rôznorodú náturu hádzania zbraní od stredoveku až po novovek.
Na záver len uvediem, že sa ľudia nepokúšali hádzať len meče alebo pobočné zbrane, ale pravdepodobne všetko, čo bolo poruke. Jedným z pravidiel pri organizovaní šermiarskych škôl v renesancii bolo totiž zákaz nasledovných aktivít:
Všetci šermujúci by mali vedieť, čo je v tejto škole zakázane, a síce: [ostrý] hrot, [udieranie] hlavicou, bodanie, nabehávanie, lámanie končatín, kopanie do genitálií, driapanie očí, hádzanie kameňov a všetky ostatné nečestné praktiky, ktoré nepochybne mnoho ľudí vie použiť[11].
Vynaliezavá nátura nám ľuďom bola vlastná od nepamäti. Nesmieme preto zabúdať, že ľudia bojujúci o výhru alebo o svoj život sa pokúsia vždy použiť všetko možné a najmä to, čo nie je zakázané. Veď jedinou otázkou, ktorá pri tom vyvstáva je: Prečo nie?
[1] Flos Duellatorum, ca 1400 (http://wiktenauer.com/wiki/Fiore_de’i_Liberi)
[2] Polovičnom meči; meč držaný jednou rukou na hlavici a druhou v strede čepele, často používané v Harnischfechten, teda v boji v zbroji.
[3] Patrí k jednoručnej verzii strehu
[4] Patrí k obojručnej verzii strehu
[5] Doslova „reschlach mit ym entt[e]n“, čiže rýchle protivníka ukončiť, môže byť aj v zmysle zabiť
[6] Ms.Thott.290.2º, http://www.kb.dk/da/nb/materialer/haandskrifter/HA/e-mss/thalhofer/thott-2_290.html
[7] 1626, http://aleph.onb.ac.at/F/?func=find-b&find_code=IDN&request=AL00163250&local_base=ONB06&adjacent=N
[8] Z českého prekladu Jeho pravé umění obrany, 1594: http://jentak.sandbox.cz/books/grassi/grassi-cs-complete-itgfx.html
[9] http://celyn.drizzlehosting.com/jherek/QuintinoArmi.pdf
[10] Avisi Necessarii. Briccio, 1613
[11] „Jedoch soll ein jeder wissen, was auff dieser Fechtschulen soll verboten seyn, als Ort, Knopf, Spiß, Einlauff, Armbruch, Gemächtstoß, Augengrieff, Steinworff, und alle unredlichen Stück, die mancher wohl zu brauchen weiß“- Karl Wassmansdorf: Sechs Fechtschulen der Marxbrueder und Federfechter, Heidelberg 1870